Zoznamka vizitka | Dominika

Dominika (21), Banská Bystrica

500 slov je moc a nemam sem co napisat tak vam sem dam marinu 1 Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený, a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený; z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna; ona mi kýva zo sto životov: No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína! 2 Ako vy, Tatry, keď oblak zlatý na hory svoje hodíte: tak ona duchom svojím mi šatí tône v života úsvite. Ako vy tamhor’, božie plamene, svetiel ste žriedla, fakle, korene: ona blesk myšlienky mojej! — Ako vy, večné svetov zákony, harmónij božích čarovné tóny: tak tá mne os, zenit, kolej! 3 Jestli sa city moje rozlejú po srdciach v Tatrách žijúcich; jestli ohlasy moje zavejú kradmo do časov budúcich: rodáci mojej duše, krajiny! objímte obraz mojej Maríny ľúbosťou svätých predmetov; toho, čo spieva krásy dejiny, nejali Lady rozmaríny, on ľúbi ľúbosť všesvetov. 4 Krása je modla, ktorú rád vzýva sám ten, čo tvorí čudesá, na ňu sa s bradou odvislou díva rab z divých brehov Gangesa: Tam sa ti zjaví v Madony zrakoch, tam v rozváľaných nebom oblakoch, tam ti znie v Záboja spevoch, tam ti ju stvorí dlátko Canóvy, tam blýska z hrsti Paromovi, tam búri v morských výlevoch! 5 Nespievaj potom krásy velebu, keď sa raz ku nej rozženieš, zapri najvyššiu srdca potrebu, so svetom svojím skamenieš! Skamenieš? Ba nie! keď anjel devy nezdúchne z teba zemskosti plevy, čo vzývaš nad okruch chleba! — Nie! keď ťa sláva tá neočarí, čo svitá z mojej Maríny tvári: znivočíš aj svet aj seba! 6 Ohlasov týchto zvon neodkliaty zo slona tvorí komára, hlasov mohutných ohlas až piaty, žobrák na prahu mocnára! Ako keď vetrík v hradbách Devína v šume slabučkom deje spomína, ktoré má hromom hrmievať: tak spevy tieto boja sa sveta, že im svedomie slabé rozmetá, ale — nemožno nespievať! 7 Z oblakov? Z veže zvoní hodina: Čo zvoní? Nie pohrab smutný? Čo zvoní? Či k poctám Hospodina? Čo zvoní? Požiar ukrutný? — Čas zvoní! Volá bližšie deň súdny, v ktorom zanikne svet svetov bludný. — Nuž zvoň! až hlas tvoj pokonný zabije sa v bralách večnosti, a v hlasoch mrúcich konečnosti časov na pohrab zazvoní! 8 Dolinou tmavou pokoj si chodí; pokoj smrť je, tma smrti stín: Príroda spí, nebom sa brodí duch, blahého života syn: Večerná, smutná hodina zvoní, a dieťa hodín v spánok sa kloní, ale večný nemretia syn z očí smrteľných spanie vyháňa, a vo večného zorách svitania lieta svätým poľom vidín. — 9 Tajdite, noci! svet mi odstrite, svet môj jasný haní mraky! Slzu ostatnú bárs vycedíte, slepé ste vy, moje zraky! — Čo tie tmy kryjú? Tône osudov; čo tajné zrakom? Rodina bludov; no, ležte! Nad vás vysoko, v svetlá tie svetiel, bleskov zákony, a nad prírody mŕtvej opony vzlietlo duše mojej oko! — 10 Nestojte nohy! choďte horami v ľúbosti géniou snemy! Aj nocou rád bych byť medzi vami, hory Sitna, tak milé mi! — Nechcú ísť nohy — tá tma ich spína? No, veď nohy sú zeme rodina: Nuž stojte, kostí nosidlá! Ale ty, posol mladistvej duši, let tvoj závoje mrakov rozruší, srdce, ty choď, ty máš krídla! 11 A prsmi môjmi znejú tíšiny večerné v súzvukoch tajných, v súzvukoch tajných znejú hodiny ľúbostí tých nebodajných: Ale žiaľ, podlosť zvon sveta bije v tie nebies ihry a harmónie: tak uspi ma, ty noc divá! Veď je to kliatba ľudskej záhuby, že mámenie a zem svoju ľúbi: nech cit nebo aspoň sníva! — 12 Keď zvona hlasy z veže scendžali, dolinu tichosť obstala, svetlá nebeské hrať sa začali, príroda celá zaspala: a duši peknej pokoj sa zjavil, že čas mohutný hrmot zastavil podlostí ľudských rozbroja. Ale ľudských je osud to duší, že šťastie samo seba sa ruší a niet v pokoji pokoja. — 13 Zakvitlé vŕby milo dýchajú vône večernej čerstvoty, blízke obloky dnu ich volajú do devy peknej samoty; tam ona stojí nad tichou strunou, hľadí do svetlých nebies čalúnov cez biele okna záclony: Vtom pekné údy k sedadlu skloní, ľúbezná struna čisto zazvoní, hlas jej sa hne medzi tóny: 14 „Tam nad Sitnom hviezda letí, na krídlach sa nesie zlatých; neleť v kraje zemských detí, sestra, zo zafírov svätých! Zlúpi ťa svet z tých bohatých bleskov tvojej vyššej slávy, v prachoch svojich čiernošatých nebeský tvoj cit zadlávi!“ 15 „Spalo dievča, sladko spalo, nevinnosť ho kolísala, spalo, ešte keď aj vstalo, noc mu vo snách žitia dala: Spala deva, spala málo, obraz jeden ju zobudil, srdce v túžbach zaplakalo, cit sa do nej cudzí vlúdil.“